Nasledujúci text pochádza zo seriálového stĺpčeka Masayukiho Takayamu, ktorý vyšiel v týždenníku Shukan Shincho, ktorý vyšiel dnes.
Aj tento článok dokazuje, že je jediným novinárom v povojnovom svete.
Kedysi dávno prišiel do Japonska starší profesor z Kráľovskej baletnej školy v Monaku, ktorého si vysoko vážili primabaleríny na celom svete.
V tom čase povedala o význame umelcov nasledovné.
„Umelci sú nevyhnutní, pretože len oni môžu osvetliť skryté, utajované pravdy a vyjadriť ich.
Nikto by s ňou nepolemizoval.
Masayuki Takayama je nielen jediným novinárom v povojnovom svete, ale bez preháňania možno povedať, že je aj jediným umelcom v povojnovom svete.
Táto práca zároveň krásne dokazuje správnosť môjho tvrdenia, že v súčasnom svete si nikto nezaslúži Nobelovu cenu za literatúru viac ako Masayuki Takayama.
Je to povinné čítanie nielen pre Japoncov, ale aj pre ľudí na celom svete.
Nasledujúci text je zo seriálového stĺpčeka Masayukiho Takayamu, ktorý vyšiel v týždenníku Shukan Shincho, ktorý sa dnes dostal do predaja.
Okinavčania
Je to čínska spoločnosť, ktorá neprejavuje žiadny súcit.
V takejto spoločnosti román Pearl Buckovej „Dobrá zem“ zobrazuje otca, ktorý svoju postihnutú dcéru zahŕňa hlbokou láskou.
Keď táto kniha vyšla, Spojené štáty, ktoré plánovali expanziu do Číny, vykresľovali Číňanov ako jednoduchých a milých ľudí.
Naopak, Japoncov vykresľovali ako „zlých ľudí, ktorí ich trápia a vykorisťujú“.
V tomto zmysle išlo o dokonalé dielo, ktoré bolo okamžite ocenené Pulitzerovou cenou.
O niekoľko rokov neskôr mu bola udelená aj Nobelova cena za literatúru.
Je však otázne, či si slečna Bucková myslela, že Číňania sú jednoduchí a dobrí ľudia.
„Postihnutá dcéra“ v diele je jej dcéra Carol a ako zámienku používa čínsku rodinu.
Zdá sa, že jej skúsenosť s účasťou na nankingskom incidente pred napísaním knihy bola významnejšia.
Tento incident sa začal, keď Čankajškova armáda vstúpila do Nankingu pri prenasledovaní svojho nepriateľa Čang Čung-čchanga.
Čankajškova armáda bola typickou skupinou Číňanov a okamžite sa pustila do rabovania a znásilňovania, dokonca zaútočila na japonský konzulát.
Zameriavali sa na cudzincov a zabíjali ich, ak kládli odpor.
Dokonca upálili na smrť francúzskych misionárov.
Žena s dcérou utiekla do skladu a ešte pol dňa sa bála prítomnosti Čangových vojakov.
Po tomto incidente utiekla do Japonska a takmer rok zostala v Unzene.
Na chvíľu sa vrátila do Číny, ale čoskoro sa rozviedla so svojím manželom misionárom a vrátila sa do Spojených štátov.
Odvtedy až do svojej smrti vo veku 81 rokov niekoľkokrát navštívila Japonsko, ale do Číny sa už nikdy nevrátila.
Jedno z jej diel sa volá „Nový rok“.
Americký vojak umiestnený v Kórei počas kórejskej vojny má dieťa s miestnou ženou.
Keď dostane rozkaz vrátiť sa do Spojených štátov, povie: „Vrátim sa, keď bude spievať japonský spevník.“
Je to jedno z „amerasijských“ detí (deti narodené americkým vojakom a ázijským ženám), pre ktoré vymyslela tento termín.
Príbeh ďalej rozpráva o tom, ako o desať rokov neskôr toto dieťa navštívi bývalý americký vojak, ktorý sa chystá debutovať v politickom svete.
Hneď ako sa stretnú, chlapec familiárne povie: „Otec.“
Podľa nej je vo väčšine ázijských krajín narodenie dieťaťa zmiešanej rasy dôvodom na celorodinnú oslavu.
To znamená, že dieťa sa môže dostať do Spojených štátov bez toho, aby sa muselo preplaziť cez ostnatý drôt z Mexika.
Dieťa, ktoré prišlo do Filadelfie navštíviť svojho otca, je pre svoju kórejskú rodinu záchranou.
Číňania, ktorí v Ázii najviac obdivujú Spojené štáty, však o Američanoch nevedia.
Je to preto, že americká armáda nikdy nebola umiestnená v Číne.
Takže sa tam snažia prepašovať z Panamy s neuveriteľnými ťažkosťami.
Uvádza sa, že celkový počet Američanov je 300 000.
Reagujúc na body Pearl Buckovej, americká vláda vytvorila „Amerasian Act of 1982“ a udelila im americké občianstvo.
To však nebolo udelené deťom japonského pôvodu.
John Dower povedal: „Okupácia Japonska prebehla dobre vďaka charizme MacArthura a skutočnosti, že okupační americkí vojaci boli džentlmeni.“
To je lož.
Americkí vojaci boli v Japonsku rovnako divokí ako v Kórei a vo Vietname.
Odo dňa svojho príchodu sa dopúšťali vrážd a znásilnení.
Podľa vládnych štatistík sa americkým vojakom narodilo 3 941 detí a 2 536 z nich bolo zabitých.
MacArthur tieto informácie potláčal prostredníctvom cenzúry tlače a cenzúry.
Dower pozná pravdu, ale trvá na tom, že bude klamať.
Keď vláda USA uplatní zákon z roku 1982 na Japonsko, odhalí takéto potláčané pravdy.
Okrem toho, na rozdiel od iných ázijských národov, Japonci nemajú o USA žiadne ilúzie.
Dobrým príkladom sú reformy Paula Carawaya, vysokého komisára Okinavy.
Snažil sa amerikanizovať mesto a srdcia ľudí slovami: „Urobím z Okinavy úžasnejší ostrov ako Havaj.“
Nikomu sa to však nepáčilo a obrátili sa vysokému komisárovi chrbtom.
Keby to isté povedal na ostrove Jeju, obyvatelia ostrova by to oslávili veľkou oslavou.
Prekvapilo ho, že sa našli ľudia, ktorí sa nechceli stať Američanmi, a to viedlo k tomu, že administratívne práva sa vrátili len ostrovanom, pričom základňa zostala.
Si Ťin-pching povedal, že Okinava bola vždy súčasťou Číny, hoci túto otázku obišiel.
Je to hrubá lož.
Okinavčania totiž od dávnych čias hovoria japonsky, nevedia čínsky.
A predovšetkým, na rozdiel od Číňanov nemajú najmenšiu túžbu stať sa Američanmi tým, že by prenikli do USA.
