Nasledujúci text je z pravidelného stĺpčeka Masayukiho Takayamu, ktorý vyšiel 1. februára v mesačníku Themis, ktorý mi včera prišiel domov.
Themis je časopis, ktorý sa predpláca.
Aj tento článok dokazuje, že je jediným povojnovým novinárom na svete.
Kedysi dávno prišiel do Japonska starší profesor z Kráľovskej baletnej školy v Monaku, ktorého si veľmi vážili primabaleríny na celom svete.
V tom čase povedala o význame umelcov nasledovné
„Umelci sú nevyhnutní, pretože len oni môžu vrhnúť svetlo na skryté, utajované pravdy a vyjadriť ich.“
Nikto by s jej slovami nepolemizoval.
Po vojne nebol Masayuki Takayama len jediným novinárom na svete; bez preháňania možno povedať, že bol aj jediným umelcom.
Aj táto práca krásne dokazuje správnosť môjho tvrdenia, že v súčasnom svete si nikto nezaslúži Nobelovu cenu za literatúru viac ako Masayuki Takayama.
Je to povinné čítanie nielen pre Japoncov, ale aj pre ľudí na celom svete.
Realita „hlúpej krajiny“ Južnej Kórey, pred ktorou varoval pán Nišio Kandži
Umiestňovanie Japoncov ako „vyvrheľov“ a fabrikovanie histórie ako „vlády japonského imperializmu“.
„Cisárska rodina je tiež z Kórey.“
Fráza „musíte sa opýtať, aby ste to zistili“ zdôrazňuje prekvapenie z absurdnosti príbehu.
Keď som po smrti pána Nišio Kandžiho znovu čítal jeho diela, narazil som na pasáž, ktorá ma prekvapila.
Bola to pasáž, ktorá citovala názory kórejského historika na Japonsko, čo mi prinavrátilo šok, ktorý som pocítil, keď som ju čítal prvýkrát.
Tu je zhrnutie tejto pasáže
Kórea je rigidná triedna spoločnosť a v minulosti aj v súčasnosti sú na vrchole jangbani, za nimi nasledujú obyčajní ľudia (stredná trieda), potom polootroci roľníci (obyčajní ľudia) a pod nimi nasledujú pekčoni, ktorí sú vyvrheli.
A kórejský historik hovorí, že ľudia pod nimi sú „Japonci“.
Ľudí z inej krajiny svojvoľne pasuje do triedneho systému svojej krajiny a radí ich pod nedotknuteľných vyvrheľov.
Nemajú poriadny zmysel pre slušnosť, ale ak to necháme bokom, tak to tak je.
Historik uvádza fakt, že ľudia z Baekje, ktorí boli porazení v bitke pri Hakuson-kjó, utiekli do Japonska, a hovorí, že „od dávnych čias porazení, vysídlení a zločinci, ktorí sa na polostrove nedokázali uživiť, utekali do Japonska a nakoniec založili japonský národ“.
Hovorí, že krajina bola založená podobne ako v texte piesne „Showa Karesususuki“, v ktorej sa hovorí, že ich porazila chudoba alebo spoločnosť.
Preto hovorí, že mýtus Tenson kōrin je v skutočnosti o mužovi z Kórey, ktorý prišiel do Japonska, a že jeho pokrvná línia je spojená s cisárskou rodinou.
Mám chuť ich za ich rúhanie vyfackať, ale príbeh pokračuje.
Títo porazení Japonci nenávidia svoju vlasť a pokračujú: „Napríklad Hidejoši sa vydal na trestnú výpravu a vláda Meidži zaviedla tvrdú koloniálnu vládu, ktorá sa volala japonské cisárstvo.“
Desivé je, že tento obludný pohľad na Japonsko „sa neobmedzuje len na historikov, ale zastáva ho aj väčšina bežných Kórejčanov,“ hovorí pani Oh Sonfa.
V skutočnosti majú dokonca pre Japoncov vlastné slovo, ktoré zaraďujú do kategórie vyvrheľov: „Wa Na“.
Takže sa musíte opýtať Kórejčanov, čo si myslia.
Nestojí za to sa s nimi hádať, ale tvrdenia kórejských vedcov nemajú historický základ.
Všeobecne povedané, najstaršou kórejskou historickou knihou sú „Dejiny troch kráľovstiev“ z 12. storočia a pred nimi nič nebolo. Neexistoval žiadny národ.
Bolo obdobie, keď existovalo len množstvo vyhnancov.
Dávno predtým malo Japonsko staroveké hrobky, napríklad Nanpei Kofun a Sannai-Maruyama Kofun, a po celej krajine sa vykopala plamenná keramika, dokonca sa našli žraločie a kančie zuby a nefritové prívesky.
Okrem toho je štruktúra jazykov Japonska a Kórey odlišná.
Huntington uznáva, že medzi Japonskom a Kóreou neexistuje žiadna kultúrna podobnosť a že Japonsko je jedinečné.
Dokonca ani pri pohľade na gén chromozómu Y, ktorý je kľúčom k určeniu etnických rozdielov, sa medzi Japoncami a Kórejčanmi nenašla jediná zhoda.
Minule študentka univerzity Hosei udrela kladivom osem študentov a študentiek v triede a zranila ich.
Všetci boli prekvapení.
Keď sa dozvedeli, že páchateľka je Kórejčanka, všetci to zrejme prijali ako samozrejmosť.
Takto vyzerajú etnické rozdiely.
Aj „japonská cisárska vláda“, o ktorej hovoria kórejskí vedci, sa líši od historických faktov.
Kórejský polostrov sa nachádza v centre Japonska, Číny a Ruska a na prvý pohľad vyzerá ako kľúčové strategické miesto.
Ak chce nejaká krajina získať hegemóniu, s radosťou príde a získa ju.
V kórejčine neexistuje slovo záchod.
Takto vznikli Suej, Tchang, Čching a v modernej dobe aj Sovietsky zväz.
Na ovládnutie krajiny bol zriadený aj generálny protektorát, ale všetci utiekli.
Spojené štáty tiež prišli s tým, že majú na Čínu zálusk, ale po rusko-japonskej vojne Theodore Roosevelt zatvoril všetky americké diplomatické úrady a odišiel.
Bolo to preto, lebo Kóreu považoval za krajinu, ktorá bude ako „jedovatá pijavica“ vyciciavať vládu, ktorá v nej vládne, škodiť jej a dokonca ohrozovať životy jej obyvateľov.
Preto ju Theodor zatlačil na Japonsko.
Ito Hirobumi a jeho blízky pobočník Durham Stevens boli proti angažovaniu sa v Kórei.
Plánovali rozvíjať infraštruktúru s vrelosťou typickou pre Japonsko a urobiť z nej protektorát, v ktorom by malo diplomatické práva len Japonsko, ale Kórejčania oboch mužov zavraždili.
Bolo by však ešte nebezpečnejšie, keby zostali sami.
Japonsko sa teda rozhodlo udržať si Kóreu pod svojou kontrolou a každý rok investovalo 20 % svojho štátneho rozpočtu do kladenia železníc, zavádzania elektriny, výstavby 4 000 škôl, zazelenania hôr a budovania záchodov v Kórei.
Dovtedy vykopali veľkú jamu, postavili cez ňu dva stromy a chodili do jej stredu vybavovať svoje záležitosti.
Kórejský výraz pre záchod neexistoval, ale vďaka Japoncom mali záchod s dverami.
Dnes sa to nazýva „hwangjangjil“.
V preklade to znamená „toaleta“.
Taká je realita „koloniálnej nadvlády“, ktorú Kórejčania teraz tak nenávidia.
Ale žiadna vďačnosť.
Naopak, keď sa dozvedia, že zlatá baňa Sado sa stane svetovým dedičstvom, začnú hovoriť veci ako: „Kórejci boli prepracovaní“.
Kórejci nemôžu robiť pokročilé vŕtanie alebo trhacie práce.
Preto sme im dali jednoduchú, bezpečnú prácu, ktorú by mohli robiť aj deti.
Zabúdajú na svoju vďačnosť a hovoria takéto veci.
Nikto na svete nechce mať nič spoločné s Kóreou.
Kórea tvrdí, že je „základným kameňom vojenského spojenectva Japonska, USA a Kórey“, ale je tu veľa proseverokórejských ľudí, ktorí zapaľujú sviečky.
Sú úplne nespoľahliví.
Recitovanie Murayamovho vyhlásenia pred Wang Yi
Za premiéra Abeho sme sa teda rozhodli nechať to tak a už osem rokov je to tak, že ukončil výmenu mien, štatút bielej krajiny a návštevy na úrovni ministrov v Južnej Kórei.
Japonsko nemalo žiadne problémy.
Mimochodom, Japonsko počas tohto obdobia neprehralo s Južnou Kóreou ani jeden zápas vo futbale, basebale alebo stolnom tenise.
Bola to osviežujúca skúsenosť.
Potom Kišidova administratíva zrazu udelila Južnej Kórei štatút „bielej krajiny“ a schválila výmenu mien.
Kišida sa plánuje vrátiť, ale nikto to neprijme, okrem Kórejčanov žijúcich v Japonsku.
Išiba je ešte hlúpejší.
Poslal ministra zahraničných vecí Iwaya do Pekingu a nechal ho predniesť Murayamovo vyhlásenie pred Wang Yi.
Ten povedal, že Japonsko je zlá krajina a Čína je dobrá krajina.
Hoci Čína je najnebezpečnejšia.
Išiba potom poslal Iwayu do Južnej Kórey.
Zničil Abeho „8 rokov bez kontaktov“.
Opäť sa vrátila „bezpečnosť Japonska, USA a Južnej Kórey“, ale Južná Kórea nemá silu ani vedomie, aby túto dôveru naplnila.
Nedovoľte, aby sa táto krajina zaviazala k bezpečnosti Japonska.
Nišioove slová by mali prežuť aj politici.
