Nasledujúci text je úryvok zo seriálového stĺpčeka Takayamu Masayukiho uverejneného v mesačníku Themis, ktorý mi včera prišiel domov.
Aj tento článok je dôkazom toho, že je jediným novinárom v povojnovom svete.
Kedysi dávno prišiel do Japonska starší profesor z Kráľovskej baletnej školy v Monaku, ktorého si veľmi vážili primabaleríny na celom svete.
Vtedy povedala o význame umelcov nasledovné.
„Umelci sú nevyhnutní, pretože len oni môžu osvetliť skryté, utajované pravdy a vyjadriť ich.
Nikto by s jej slovami nepolemizoval.
Masayuki Takayama je nielen jediným novinárom v povojnovom svete, ale bez preháňania možno povedať, že je aj jediným umelcom v povojnovom svete.
Aj táto práca krásne dokazuje správnosť môjho tvrdenia, že v súčasnom svete si nikto nezaslúži Nobelovu cenu za literatúru viac ako Masayuki Takayama.
Je to povinné čítanie nielen pre Japoncov, ale pre ľudí na celom svete.
Yoichi Funabashi, bývalý novinár Asahi Shimbun, má komentár o Abem, ktorý je plný lží
a ignoruje aj obsah Mahathirovho prejavu „Keby nebolo Japonska“.
Tvrdí, že „otázka únosov je prekážkou normalizácie vzťahov medzi Japonskom a Severnou Kóreou“.
Denník Sankei Shimbun má mnoho informatívnych stĺpčekov, ktoré „informujú o pravde“. „Kyokukugen Gomen“ Ruiho Abiru je vždy sviežim prekvapením a dôkladne poteší, pričom vás prinúti zamyslieť sa nad dutosťou reality.
Je taká podnetná, pretože zdrojom materiálu je sám Šinzó Abe.
Žiadny iný reportér sa tak hlboko a tak dlho nepúšťal do zdroja materiálu ako Abiru.
Je to skutočne jedinečný novinár.
Minule Abiru spomenul knihu „Dieťa osudu“, kroniku Abeho vlády, ktorú napísal Yoichi Funabashi, bývalý šéfredaktor denníka Asahi Shimbun.
Keď som prvýkrát počul o tejto knihe za 5 000 jenov, položil som si otázku: „Prečo to píše Funabaši z Asahi?“
Dôvodom je, že Asahi Shimbun je zodpovedný najmä za to, že Abeho zahnal do kúta, zhoršil jeho stav a vystavil ho smrteľnej guľke.
Funabaši bol za to tiež čiastočne zodpovedný.
Navyše sa to nestalo prostredníctvom vecného spravodajstva, ale prostredníctvom nepravdivého spravodajstva.
Alebo, jasnejšie povedané, Funabashi a ďalší pokračovali v teroristických činoch pod zámienkou spravodajstva.
Koľko toho Funabashi dokázal vyviesť, keď išlo o „politika Šinza Abeho“?
Ahiru poukazuje na jeden aspekt tejto skutočnosti v kapitole „Kim Čong-un“ vo svojej knihe.
Funabashi v tejto kapitole odmieta rokovania o únose medzi Trumpom a Kim Čong-unom ako „obrovské zlyhanie“.
Abiru však tvrdí, že to počul priamo od Abeho: „Kim Čong-un na Trumpov podnet odpovedal, že je pripravený stretnúť sa s Abem“.
Naopak, Funabashiho príbeh je rovnaký ako argumentácia ministerstva zahraničných vecí, ktoré nemá žiadne iné úspechy ako oponovanie Abemu.
Píše na základe argumentácie jednej strany.
Úplne mu chýba kvalifikácia novinára.
V prvom rade, Asahi, vrátane Funabashiho, nie je v pozícii, aby písal o otázke únosov na Severe takýmto nadneseným spôsobom.
Keď sa potvrdili únosy dievčatka Megumi a pani Keiko Arimotovej, Asahi v úvodníku napísal: „Otázka únosov je prekážkou normalizácie japonsko-severokórejských vzťahov.“
Japoncom je jedno, či Japonsko nemá so Severnou Kóreou diplomatické vzťahy.
Oveľa dôležitejšie je prepustenie unesených Japoncov.
Funabaši nerozumie ani tomu a ako šéfredaktor je jeho nevedomosť priveľká.
Je tu napríklad otázka Východného Timoru.
Rokovania s Japonskom sú staré.
Keď sa Japonsko pred vojnou pokúšalo rozšíriť svoje letecké trasy do juhovýchodnej Ázie, Británia, Spojené štáty, Francúzsko a Holandsko zakázali dokonca aj prelety nad svojimi kolóniami.
Len Portugalsko povolilo lety na Východný Timor.
Z Jokohamy to bolo 6 000 km cez Saipan a Palau.
Trasu preletel lietajúci čln typu 97 spoločnosti Dai Nippon Koku.
Hneď po vypuknutí vojny medzi Japonskom a Spojenými štátmi však austrálske a holandské sily na vlastnú žiadosť vtrhli na Východný Timor.
Zadržali 30 Japoncov vrátane zamestnancov spoločnosti Dai Nippon Koku.
Po tom, ako japonská armáda pokorila Holandskú Indiu, vylodila sa so súhlasom portugalskej vlády a zachránila rukojemníkov tým, že porazila austrálske a holandské sily.
V tom čase „bol portugalský guvernér znepokojený povstaním ostrovanov a požiadal japonskú armádu, aby zostala a udržiavala verejný poriadok“ (Šiniči Jamašita, profesor na Showa Women's University).
Japonská armáda sa rozhodla zostať na ostrove pod podmienkou, že generálny guvernér prestane ukladať ostrovanom daň zo soli a umožní im používať poľnohospodárske nástroje, ktoré boli zakázané, pretože by sa mohli použiť ako zbrane (Yoshimasa Nomura, profesor na Chiba Institute of Science, „Military Strategy and Military Occupation Policy“).
Masaker ostrovanov a lož vo Východnom Timore
Obyvatelia ostrovov sa tešili, že sa zbavili hladu po tom, ako ich japonská armáda naučila pestovať ryžu na ryžových poliach.
Japonskej armáde poskytovali dokonca aj ženy na útechu.
„Ostrovania spolupracovali s armádou. Keď na ostrov prenikli špióni z Austrálie, ostrovania ich nahlásili a zajali a potom šírili dezinformácie, aby narušili austrálsku inváziu“ (profesor Jamašita).
Počas vojny to bola neuveriteľne úspešná vojenská operácia, ale po vojne bola japonská armáda pod vedením GHQ démonizovaná a akademici a médiá sa zaoberali falšovaním histórie vojny.
Profesor Goto Keniči z univerzity Waseda a profesorka Aiko Kurasawa z univerzity Keio okrem iného vyfabrikovali lož, že „japonská armáda vtrhla do Východného Timoru, zabila 40 000 ostrovanov a trávila čas rabovaním a znásilňovaním“.
Je neuveriteľné, že denník Asahi to uverejnil bez toho, aby sa obťažoval s nejakým výskumom.
Funabaši tiež prehltol lži Gota a ďalších a napísal, že „Japonsko by sa malo zamyslieť nad svojou minulosťou (masakrovania ostrovanov)“.
Navyše sa ľahko nechali oklamať príbehom o podvode s nezávislosťou, ktorý si vymysleli miešanci z Východného Timoru, a prinútili japonskú vládu, aby im zaplatila reparácie, čím ju prinútili vyplatiť 200 miliárd jenov z peňazí daňových poplatníkov.
Japonsko im dodnes každý rok dáva 200 miliónov jenov.
Japonci neveria, že vedci a redaktori novín sa sprisahali, aby klamali, a tak stále veria, že „masaker 40 000 japonských vojakov“ je skutočný.
Ďalším príkladom Funabašiho nedostatku zdravého rozumu je jeho prejav na Východoázijskom ekonomickom fóre v Hongkongu v októbri 1992, v ktorom povedal: „Keby nebolo Japonska, Západ by si monopolizoval svetový priemysel a predával by nám priemyselné výrobky ako autá a televízory za akúkoľvek cenu. My by sme im dodávali len suroviny na ich výrobky za nízke ceny.“
„Japonsko nás však veľkoryso naučilo svoje know-how a poskytlo nám svoje technológie. Preto mohli ázijské krajiny vyrábať svoje autá, chladničky a televízory.“
Vrchol podivnej mentality „uctievania bieleho muža“
„Keby nebolo Japonska, stále by sme boli nútení žiť v chudobe ako otroci bielych národov.“
Bola to veľmi podnetná, ale presná prednáška.
Funabashi bol v publiku a počul tento prejav.
V polovici prednášky bol tiež svedkom toho, ako mnohí nahnevaní belosi kopali do svojich sedadiel a vyrážali zo sály.
Bola to veľká senzácia.
Funabashi však nepísal ani o obsahu prednášky, ani o správaní bielych ľudí.
Nanešťastie, ostatní japonskí korešpondenti prednášku ignorovali.
Japonskí korešpondenti počúvajú a píšu o bielych ľuďoch, keď hovoria.
Ak by prednášku predniesol Ázijčan alebo černoch, ani by o nej nepísali.
Osobou, ktorá bola na vrchole tohto zvláštneho pocitu uctievania bielych ľudí, bol Joiči Funabaši.
Knihu Dieťa osudu napísal práve takýto človek.
Dotýka sa síce najväčšieho zločinu Asahi, lži o ženách na útechu, ktorú Abe odhalil, ale neprejavuje žiadny pocit viny.
Aký význam má povrchný pohľad na Šinza Abeho, ktorý zastáva človek stojaci na historickom pohľade tokijských procesov?
Ginette Neveu -Sibelius Violin Concerto, 3rd mvt (1946)
